3 spôsoby, ako pokračovať v nepríjemnom rozhovore

Keď sa krútite na sedadle a chcete zmiznúť, môžete byť v pokušení prerušiť trápnu konverzáciu a nájsť si miesto, kde sa môžete schovať. Jediný spôsob, ako tieto konverzácie vyriešiť, je však dostať sa cez ne. Ak ste už začali, ste na polceste, pretože najťažšie je začať nepríjemný rozhovor. Ak ste sa ocitli v trápnej konverzácii, môžete rovno tlačiť na pílu. Z rozhovoru môžete vyjsť (väčšinou) bez ujmy, ak ho budete viesť vhodným spôsobom, udržíte svoje rozpaky v pozadí a budete vedieť, kedy rozhovor ukončiť.

Metóda 1 z 3:Vedenie rozhovoru


Prejdite k veci. Ak ste museli začať rozhovor, dajte druhej osobe dopredu vedieť, o čom chcete hovoriť. Vyslovte to, aj keď je to ťažké povedať. Čím dlhšie budete tancovať okolo veci, tým ťažšie ju bude vyzdvihnúť. Ak nedokážete povedať, čo potrebujete, bez toho, aby ste sa viditeľne rozrušili, môže vám pomôcť nácvik vopred.[1]

  • Konverzáciu začnite napríklad slovami: „Chcem s vami hovoriť o…“ alebo „Myslím, že sa musíme porozprávať o…“
  • Konverzáciu môžete začať aj tak, že vysvetlíte, že problém je pre vás ťažko riešiteľný. Povedzte napríklad: „Je pre mňa náročné o tom hovoriť, preto vás prosím, aby ste mali so mnou trpezlivosť…“
  • Môže pomôcť byť čo najosobnejší. Ak sa s druhou osobou rozprávate o nepríjemnom probléme, rámcujte rozhovor v zmysle problému, nie osoby, ktorá ho spôsobila.


Používajte vecný tón. Zostaňte čo najrýchlejší a najobchodnejší – to pomôže vám aj druhej osobe cítiť sa menej trápne. Odsuňte svoje pocity na chvíľu bokom a buďte priami. Snažte sa netápať v slovách a nedávať najavo, že sa cítite nepríjemne.

  • Napríklad namiesto toho, aby ste spolubývajúcemu povedali: „Ty a tvoj priateľ by ste naozaj mali zmierniť PDA,“ povedzte niečo ako: „Chcem, aby sme tu všetci žili pohodlne, a všetko to PDA ma znepokojuje.“


Ak potrebujete, urobte prestávku. Nemajte pocit, že musíte vyplniť všetky tichá v rozhovore. Ak potrebujete, na chvíľu sa nadýchnite, utrieďte si myšlienky a premyslite si, čo poviete ďalej. Už teraz vediete trápnu konverzáciu, takže trápne mlčanie situáciu veľmi nezhorší.[2]

Uveďte, čo chcete, aby sa stalo výsledkom rozhovoru. Je dôležité povedať druhej osobe, prečo túto tému otvárate. Jasne vyjadrite, v čo dúfate, že sa stane v budúcnosti.

  • Napríklad povedzte spolubývajúcemu, že by ste ocenili, keby obmedzil PDA na neverejné časti vášho obytného priestoru, ako je spálňa.


Pripomeňte danej osobe, že táto situácia sa môže stať komukoľvek. Ak sa cítite nepríjemne vy, pravdepodobne sa tak cíti aj druhá osoba. Môže sa dokonca cítiť horšie ako vy. Ak môžete, zmiernite napätie tým, že druhému človeku zlepšíte náladu.[3]

  • Ak napríklad musíte niekomu povedať, že mu zle dýcha z úst, nadviažte na to slovami: „Nehovorím vám to preto, aby som vás zneistil, a je to naozaj bežný problém mnohých ľudí. Len som sa chcela uistiť, že to vieš.“
  • Môžete tiež povedať príbeh o niečom, čo sa stalo vám alebo niekomu inému. Ak musíte niekoho upozorniť, že sa dopustil faux pas, povedzte mu napríklad o tom, ako ste niečo podobné urobili vy.


Použite humor. Ak je to vhodné, prelomte napätie vtipom. Robte si žarty zo seba alebo zo situácie. Môžete napríklad povedať: „Ach, nikdy som si nepredstavoval jasnejšiu chvíľu, keď som si želal, aby ma pohltila podlaha.“[4]

  • Nerobte si však z druhej osoby žarty. To urobí rozhovor ešte nepríjemnejším.

Metóda 2 z 3: Zvládanie rozpakov


Uvedomte si, že pravdepodobne nejde o nič vážne. Zhlboka sa nadýchnite a pokúste sa uvoľniť. Nerobte z komára somára. Rozhovor sa druhej osobe nemusí zdať taký trápny ako vám. Aj keď je aj druhá osoba v rozpakoch, je to len jedna konverzácia – za mesiac to bude len fľak na obrazovke.[5]

  • Pamätajte, že druhí ľudia sa viac sústreďujú na svoje vlastné pocity a problémy ako na tie vaše. Počas tohto rozhovoru sa môžete cítiť zahanbení, ale v závislosti od toho, o čom je reč, druhá osoba na to možno po dnešku ani nepomyslí.


Buďte úprimní k tomu, ako sa cítite. Ak vás vaše rozpaky naozaj prepadajú, vyzvite sa na to. Povedzte niečo ako: „Páni, to mi bolo trápne povedať,“ alebo „Toto naozaj nie je moja obľúbená vec, o ktorej by som mal hovoriť.“ Keď sa to raz prevalí, pravdepodobne zistíte, že je ľahšie pokračovať v rozprávaní.[6]


Snažte sa nečervenať. Keď máte pocit, že vám horí tvár, ľahko sa stane, že sa rozčúlite ešte viac ako predtým. Môžete zabrániť začervenaniu tým, že si budete predstavovať, ako sa vám zohrievajú ruky – znie to zvláštne, ale vaša myseľ môže v skutočnosti nasmerovať krv do rúk namiesto do tváre.[7]

  • Ak sa nedokážete vyhnúť začervenaniu, vedzte, že o nič nejde. Väčšina ľudí vás nebude odsudzovať za to, že ste v nepríjemnej situácii prejavili rozpaky.


Sústreďte sa na to, čo sa snažíte dosiahnuť. Myslite na konečný cieľ rozhovoru. Odsuňte svoje rozpaky nabok a pracujte na dosiahnutí želaného riešenia. Vaše rozpaky sa môžu vrátiť až po tom, čo sa vám to stane, ale uprostred konverzácie nie je čas na to, aby ste sa tým trápili.[8]
Dôveryhodný zdroj
Harvard Business Review
Online a tlačený časopis pokrývajúci témy týkajúce sa postupov riadenia podnikov
Prejsť na zdroj

  • Používajte uzemňovacie cvičenia, aby ste sa sústredili na prítomný okamih. Dotýkajte sa končekmi prstov každého z nich palca, hýbte prstami na nohách, sústreďte sa na dýchanie alebo si nájdite niečo, na čo sústredíte svoju vizuálnu pozornosť,


Rýchlo sa ospravedlňte za nevhodné komentáre. V niektorých prípadoch robí rozhovor trápnym to, že ste povedali niečo, čo ste si pravdepodobne mali nechať pre seba. Ak sa dopustíte slovného zvracania, ktoré uráža ľudí okolo vás, odrazte sa tým, že sa okamžite ospravedlníte.

  • Netvárte sa, akoby sa to nestalo – druhú osobu len viac urazíte. Namiesto toho povedzte niečo ako: „Páni, to bolo necitlivé. Odpusť mi“ alebo „Kde je dnes môj filter? Je mi to tak ľúto.“[9]


Pamätajte, že ticho je normálne. Aj keď to tak v danom momente nemusíte cítiť, ticho je úplne normálnym a nevyhnutným aspektom komunikácie. Premýšľajte o pauzách používaných v písanej angličtine. Tieto bodky a čiarky vám zabránia, aby ste toho príliš rýchlo nasali príliš veľa. Tichá pauza pomôže vám aj druhej osobe spracovať to, čo ste práve povedali.[10]

  • Efektívne využite ticho tak, že sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnete, vdýchnete nosom a vydýchnete ústami.
  • Ak sa vám ticho zdá úplne nepríjemné, jednoducho ho vyvolajte. Môžete povedať: „No, to bolo nepríjemné ticho!“ a zasmiať sa tomu.

Metóda 3 z 3:Ukončenie rozhovoru


Rozhovor udržujte čo najkratší. Nepreťahujte trápnu konverzáciu dlhšie, ako je nutné. Povedzte, čo potrebujete povedať, uistite sa, že si s druhou osobou rozumiete, a ak je to potrebné, dospejte k riešeniu. Potom to uzavrite.[11]

  • Nedajte sa však zlákať na prílišné skrátenie rozhovoru. Pokryte všetky body, ktoré potrebujete. V opačnom prípade sa môže stať, že budete musieť neskôr viesť druhý rozhovor.


Ak je trápnosť príliš citeľná, zmeňte tému. Niekedy si pokračovanie v nepríjemnej konverzácii vyžaduje zmenu témy. Ak ticho visí príliš ťažko alebo sa vy alebo druhá osoba zjavne krčíte, doprajte si odklad. Nájdite si namiesto toho ľahšiu tému na diskusiu.[12]

  • Môžete sa napríklad opýtať druhej osoby: „Tak čo, sledoval si včera večer zápas??“ zmeniť tému.
  • Prípadne sa môžete druhej osoby opýtať, či by o tom radšej hovorila inokedy.


Ospravedlňte sa. Keď sa rozhovor skončí, choďte niekam inam. Dajte sebe aj druhej osobe čas a priestor na zotavenie. Ak musíte, vymyslite si výhovorku alebo sa jednoducho rozlúčte a pokračujte v ceste.[13]

  • Môžete napríklad povedať niečo ako: „Ďakujem, že ste sa so mnou o tom porozprávali. Teraz musím ísť vyzdvihnúť deti do školy, takže sa uvidíme neskôr.“

  • Vyhnite sa tomu, aby ste sa potom konverzáciou zaoberali. Nájdite si niečo iné, na čo budete myslieť, keď sa konverzácia skončí. Neprehrávajte si to v hlave ani sa ďalšiu polhodinu nevyhovárajte na to, aké to bolo trápne. Zhlboka sa nadýchnite, pripomeňte si, že to nebol koniec sveta, a pokračujte vo svojom dni.[14]
  • Odkazy