3 spôsoby, ako porozumieť častiam reči

Slovnú zásobu anglického jazyka možno rozdeliť do 8 častí reči na základe funkcie rôznych typov slov. Tieto typy sú: podstatné mená, slovesá, spojky, zámená, predložky, príslovky, prídavné mená a zámená.[1]
Hoci väčšina používateľov angličtiny dokáže používať všetky tieto časti reči, nemusí úplne rozumieť tomu, čo niektoré kategórie slov robia alebo ako sa technicky používajú. Pochopenie častí reči vám pomôže lepšie hovoriť a písať po anglicky.

Metóda 1 z 3:Používanie podstatných mien a zámen


Používajte podstatné mená na označenie osôb, miest, vecí a myšlienok. Hoci existujú rôzne typy podstatných mien, všetky plnia vo vete viac-menej rovnakú funkciu: označujú predmet, osobu, miesto alebo abstraktný pojem. Podstatné mená sa často používajú s členmi (modifikujúcimi slovami, ako napríklad „the“ alebo „a“, ktoré ukazujú, či je podstatné meno špecifické alebo nešpecifické), ale nie nevyhnutne v každom prípade.[2]

  • Väčšina podstatných mien patrí do kategórie všeobecných podstatných mien, t. j.e., podstatné mená, ktoré odkazujú skôr na všeobecné osoby, miesta a veci než na konkrétne. Napríklad „man“ a „mountain“ sú všeobecné podstatné mená, zatiaľ čo „Abraham Lincoln“ a „Mount Rushmore“ sú vlastné podstatné mená, ktoré odkazujú na jedinečné, špecifické entity.
  • Nie všetky podstatné mená označujú veci, ktoré fyzicky existujú. Niektoré sa vzťahujú na abstraktné myšlienky alebo široké pojmy (napr.g., „láska“, „čas“ alebo „spravodlivosť“).

Uveďte, či je podstatné meno v jednotnom, množnom alebo nepočítateľnom čísle. Pridaním prípony „-s“ alebo „-es“ sa z väčšiny podstatných mien v jednotnom čísle dá urobiť množné číslo. Číslo podstatného mena môžete označiť aj pomocou určujúcich prídavných mien, napríklad „a“ (jednotné číslo), „some“ (množné číslo) alebo konkrétneho čísla („štyridsaťsedem“).[3]

  • Napríklad, učiteľ je podstatné meno v jednotnom čísle, zatiaľ čo kalendáre je podstatné meno v množnom čísle. Niektoré podstatné mená, ako napr ovce, majú rovnaký tvar bez ohľadu na to, či ide o jednotné alebo množné číslo.
  • Niektoré podstatné mená sú nepočítateľné a tie sa zvyčajne nepovažujú ani za jednotné, ani za množné číslo (napr.g., ryža alebo peniaze). Tieto podstatné mená sa nikdy nepoužívajú s členmi v jednotnom čísle, ako napr a alebo .[4]
  • Hromadné podstatné mená sa môžu považovať za jednotné číslo, aj keď sa vzťahujú na skupinu osôb alebo predmetov. Napríklad „A rodina bol pri vedľajšom stole.“
  • Pridajte „-es“ pre plurál podstatných mien zakončených na „s“, „ch“, „sh“, „z“ alebo „x“.“ Napríklad množné číslo box je boxy.


Píšte s veľkým začiatočným písmenom vlastné podstatné mená, ktoré označujú konkrétne osoby alebo miesta. Vlastné podstatné mená sa vždy píšu s veľkým začiatočným písmenom, aby sa označilo, že sa odkazuje na jednu konkrétnu entitu.[5]
Pán. Jones, Miami Beach, a Apple Computer sú všetky príklady vlastných podstatných mien.

  • Môžete napríklad povedať: „Moja mama a ja sme išli do Disneyho svet a met Mickey Mouse.“
  • Medzi vlastné podstatné mená patria názvy osôb, miest a organizácií.


Zastupujte pojmy a iné nehmotné objekty pomocou abstraktných podstatných mien. Na rozdiel od konkrétnych podstatných mien, ktoré označujú hmotné predmety (napr.g., Chrapľavý had), abstraktné podstatné mená poukazujú na nehmotné myšlienky.[6]
Niektoré abstraktné podstatné mená sú úprimnosť, láska, a smútok. Môžete použiť abstraktné podstatné mená a povedať niečo podobné: „Verím v pravdu, spravodlivosť a slobodu.“

  • Abstraktné podstatné mená môžu predstavovať aj činnosti. Niektoré príklady zahŕňajú čítanie, písanie, plávanie, maľovanie, a kreslenie.


Zaviesť zámená, ktoré vo vete nahradia podstatné mená. Anglicky hovoriaci ľudia používajú osobné zámená neustále. Osobné zámená nahrádzajú vo vete konkrétnu osobu alebo vec (vrátane samotného hovoriaceho).[7]
Existuje niekoľko kategórií zámen: Prvá osoba jednotného čísla: I. Prvá osoba množného čísla: my. Druhá osoba jednotného čísla: vy. Druhá osoba množného čísla: vy. Tretia osoba jednotného čísla: on, ona, ono. Tretia osoba množného čísla: they. Medzi príklady ich použitia patria napr:

  • I am eating pizza.
  • Sme idú do kina
  • Môžete študovať angličtinu 6 hodín týždenne.
  • My idú na dovolenku do Salvadoru.
  • On je môj brat.
  • Ona je moja sestra.
  • To je veľký, tmavý a nebezpečný.


Vedieť, že privlastňovacie zámená definujú vlastníctvo alebo ukazujú držbu. Používajte privlastňovacie zámená, ak chcete ukázať, že jednotlivec alebo skupina vlastní konkrétny objekt.[8]
Tieto zámená patria do niekoľkých kategórií. Sú to: prvá osoba jednotného čísla (my, mine), prvá osoba množného čísla (our, ours), druhá osoba jednotného čísla (your, yours), druhá osoba množného čísla (your, yours), tretia osoba jednotného čísla (his, her, hers, its) a tretia osoba množného čísla (their, theirs). Tu je niekoľko príkladov ich použitia:

  • Môj auto je modré.
  • Táto kniha je moja.
  • Jej stôl je posledný vpravo.
  • Táto kniha je jej.


Používajte ukazovacie zámená, aby ste upozornili na podstatné meno, ktoré zámeno zastupuje. Existujú 4 ukazovacie zámená rozdelené do 2 kategórií: jednotné a množné číslo. Ukazovacie zámená v jednotnom čísle sú „this“ a „that.“ Ukazovacie zámená v množnom čísle sú „tieto“ a „tie.“ Napríklad

  • Tento potrebuje viac pamäti.
  • To je v historickom registri.
  • Tieto stránky sú moje a those sú vaše.
  • Premýšľate, kedy by ste mali použiť „toto“ a kedy „tamto“? „This“ (a „these“) sa vo všeobecnosti používa na označenie niečoho bližšieho, zatiaľ čo „that“ (a „those“) poukazuje na niečo vzdialenejšie.


Uvedomte si, že neurčité zámená sa vzťahujú na nekonkrétne osoby. Tu je príklad: „Niekto nechal gramatiku na mojom stole.“ Neurčité zámeno „niekto“ naznačuje, že hoci vám nejaká osoba nechala na stole knihu, netušíte, kto to bol.

  • Medzi neurčité zámená patria slová ako: jeden, niekto, nikto, nikto, niečo, niečo, niekoľko, každý, väčšina, všetci, ani, ani, iný, iný, obaja, veľa, málo, akýkoľvek, nejaký, niečo, a všetci.


Používajte zvratné zámená, aby ste sa vrátili k sebe. Tieto zámená poukazujú späť na predmet vety alebo ho odrážajú. Zvratné zámená môžu v rámci vety ukazovať aj na iné podstatné meno alebo zámeno.[9]
Medzi niektoré zvratné zámená patria napr: „seba“ (prvá osoba jednotného čísla), „seba“ (druhá osoba jednotného čísla), „seba“, „seba“ a „seba“ (tretia osoba jednotného čísla), „seba“ (prvá osoba množného čísla), „seba“ (druhá osoba množného čísla) a „seba“ (tretia osoba množného čísla). Môžete napríklad povedať:

  • Pozrel som sa do zrkadla a uvidel som sám.
  • Ona sa vyhovárala sama za to, že si na skúške nepočínal lepšie.


Použite tázací zámená pri kladení otázok. Tázacie zámená sa používajú ako podstatné mená vo vetách, ktoré sa pýtajú na osobu. Tieto vety sú takmer vždy otázkami zameranými na zistenie identity konkrétnej osoby. Tázacie zámená sú: kto, ktorý, čo, koho a čí.[10]
Niektoré príklady sú:

  • Kto napísal tento dokument?
  • Whose na notebooku beží Linux?


Nasadiť Relatívne zámeno na určenie vzťahu predmetu k podstatnému menu, ktoré ste už uviedli. Vzťahové zámeno sa vzťahuje na predchádzajúcu výpoveď.[11]
Napríklad vo vete: „Stretol som ženu kto ukradol moje srdce,“ kto funguje ako vzťahové zámeno, ktoré sa vzťahuje späť k „žena.“ Kto mi ukradol srdce? Žena, ktorú som stretol.

  • Vzťahové zámená sú: kto, koho, čí, čo, ktorý, že, ktokoľvek, čokoľvek, a ktokoľvek.

Metóda 2 z 3:Používanie slovies, prísloviek a prídavných mien


Používajte slovesá na vyjadrenie toho, že sa vykonáva nejaká činnosť. Slovesá ukazujú činnosť alebo označujú stav bytia.[12]
Tak ako v iných jazykoch, aj v slovenčine sa slovesá musia časovať tak, aby zodpovedali počtu osôb, ktoré ich vykonávajú. Budete tiež musieť uviesť slovesá v minulom, prítomnom alebo budúcom čase, aby ste označili čas, v ktorom sa dej uskutočnil. Napríklad:

  • Vo vete „I myslel I uzamknuté brána,“ myslel a zamkol sú slovesá v minulom čase.
  • Vo vete „I chcete na otvoriť dvere“, „chcieť“ a „otvoriť“ sú slovesá v prítomnom čase.
  • Vo vete: „Dievčatá pripustiť klamali,“ priznať je v tvare množného čísla. Keby ste hovorili len o 1 dievčati, povedali by ste: „Dievča pripúšťa že klamala.“


Použite príslovky na modifikáciu slovesa vo vete. Príslovka opisuje dej alebo prídavné meno (alebo v niektorých prípadoch inú príslovku). Príslovky ukazujú, kedy, do akej miery a ako bola vykonaná určitá činnosť.[13]
Väčšina, ale nie všetky príslovky sa končia na „-ly.“ Medzi príklady prísloviek patrí napr:

  • Ako: „Sam rýchlo jedol svoj obed“ alebo „Bertram náladovo oholil si fúzy.“
  • Do akej miery: “ Jennie si urobila domácu úlohu výborne,“ alebo „Mačka bola veľmi kožušinový.“
  • Keď: „Tom išiel na vyučovanie týždenník,“ alebo „Adele nikdy ostrihať jej vlasy.“
  • Koncovka „-ly“ sa zvyčajne používa pri príslovkách, ktoré sú odvodené od prídavných mien (napríklad „hladne“ od „hladný“ alebo „jemne“ od „jemný“). Medzi príslovky, ktoré nemajú tento tvar, patria „príliš“, „veľmi“, „nikdy“ a „často“.“


Vložte prídavné mená na modifikáciu a doplnenie informácií k podstatným menám. Na modifikáciu podstatných mien a príležitostne aj zámen môžete použiť prídavné mená. Tieto slová odpovedajú na otázky týkajúce sa podstatných mien, ako napr? ktorý? koľko?[14]
Príklady prídavných mien:

  • Si veľký osoba.
  • Stránka tall muž prišiel neskoro na stretnutie.
  • Jej smradľavý mačka zničila domácu párty.
  • Leguán je vysoký terrible domáceho maznáčika.
  • Tvoja matka je druh žena.
  • Keď sa prídavné mená používajú na modifikáciu zámen, zvyčajne potrebujú pomocné sloveso, napr je a . Napríklad: „Oni zaujímavé,“ alebo „On je vysoký.“
  • V zriedkavých prípadoch sa môžu tvary prídavných mien použiť na modifikáciu iného prídavného mena (túto úlohu zvyčajne vykonávajú príslovky). Napríklad: „He driven a bright červený auto.“


Používajte členy a iné určovacie prostriedky na uvedenie a definovanie podstatných mien. Determinatíva sú špeciálnou formou prídavných mien, ktoré sa používajú na poskytnutie informácií o podstatných menách, ako je konkrétnosť, počet a vzdialenosť od hovoriaceho. Ak chcete napríklad naznačiť konkrétnosť, použite určitý alebo neurčitý člen. Určitý člen „the“ by ste použili vtedy, ak by ste odkazovali na 1 konkrétny príklad konkrétneho podstatného mena (napr.g., „kniha“). Použite „a“, ak odkazujete na akýkoľvek príklad daného druhu podstatného mena („a book“).[15]
Medzi najčastejšie typy určovacích zámen patria:

  • Určitý člen (jednotné alebo množné číslo) a neurčité členy a alebo a (jednotné číslo) alebo niektoré (množné číslo). Tieto členy ukazujú, či podstatné meno, ktoré modifikujú, je konkrétne alebo všeobecné. Napríklad „ [konkrétny] hľadaný muž niektoré [všeobecne] jablká.“
  • Ukazovacie prídavné mená, ktoré označujú konkrétnosť aj blízkosť hovoriaceho. Táto stránka (jednotné číslo) a tieto (v množnom čísle) odkazujú na konkrétne podstatné mená, ktoré sú blízke hovoriacemu. Tento (jednotné číslo) a tie (množné číslo) navrhujú trochu väčší odstup. Napríklad: „Položte tieto [konkrétne, zatvoriť] knihy s tie [konkrétne, vzdialenejšie] papiere tam.“
  • Číslovky sú tiež formou determinátora, ktorý môže špecifikovať množstvo podstatného mena. Napríklad: „Mám dvadsaťtri mačky v mojej spálni!“

Metóda 3 z 3:Písanie predložiek a spojok


Používajte predložky na objasnenie vzťahu medzi 2 alebo viacerými predmetmi. Predložka je slovo spojené s podstatným menom (a spravidla umiestnené pred ním) alebo jeho ekvivalentom. Predložka spolu s podstatným menom tvorí slovné spojenie zodpovedajúce príslovke alebo prídavnému menu. Používajte predložky na doplnenie ďalších informácií o podstatnom mene vo vete. Predložky zahŕňajú slová ako: pri, s, pri, v, nad, pod, vedľa a mimo.[16]

  • Takže by ste mohli napísať niečo ako: „Môže vnútri špajza bola plná fazule.“
  • Alebo: „Vezmite si život podľa rohy alebo ťa prebehne.“


Pridajte súradnicové spojky na spojenie 2 viet alebo slovných spojení. A spojka je slovo, ktoré spája vety, odseky alebo slová a umožňuje im zostať spolu v jednej vete. Príklady bežne používaných súradiacich spojok: a, alebo, ale, a pre. Súradiace spojky dávajú 2 vetám alebo častiam vety rovnakú prioritu alebo dôležitosť.

  • Takže by ste mohli napísať niečo také: „Išiel som na breh a mal skvelý čas, ale Zabudol som si obed.“


Nasadenie podraďovacej spojky na vytvorenie hierarchie medzi vetami. Na rozdiel od súradiacich spojok podraďovacie spojky znižujú význam druhého člena v zloženej vete. Podraďovacie vety zahŕňajú slová ako: pretože, kým, keďže a hoci.[17]

  • „Dúfala som, že neprídem neskoro do školy pretože Vedel som, že dnes budeme mať test.“
  • „Cez víkend som rád chodil do bazéna hoci Dostal som nepríjemný úpal.“

  • Vložte medzititulky na vyjadrenie prekvapenia, hnevu alebo radosti. Interjekcia je slovo, ktoré sa vkladá do vety na vyjadrenie pocitu. Interjekcie nemajú gramatický vzťah k ostatným slovám vo vete. Z tohto dôvodu sa najčastejšie umiestňujú na začiatok alebo koniec vety.[18]
    Príklady bežne používaných interjekcií:

    • Wow!
    • Ouch!
    • Ale nie!
    • Yay!
  • Odkazy