3 spôsoby, ako povedať pravdu, keď to bolí

Niekedy môže byť ťažké povedať pravdu. Povedanie tvrdej pravdy môže znamenať mnoho rôznych vecí, od nepríjemného momentu, keď priateľovi oznámite, že má rozopnutý zips, až po oznámenie romantickému partnerovi, že máte vo vzťahu problémy. Či už ide o významnú osobu, priateľa, spolupracovníka alebo člena rodiny, povedať niekomu pravdu je vo všeobecnosti správne rozhodnutie. Vedie to k otvorenej a úprimnej komunikácii o tom, ako konštruktívne napredovať. Hoci sa to môže zdať desivé, používanie láskavého jazyka, prejavovanie empatie a otvorenosť vám pomôžu prekonať ťažký rozhovor s gráciou.

Metóda 1 z 3: Začiatok rozhovoru


Požiadajte o povolenie. Je dobré dať druhej osobe vedieť, že máte záujem o náročný rozhovor, aby sa necítila zaslepená. Spýtajte sa, či je daná osoba ochotná s vami hovoriť. Ak osoba povie nie, nechajte jej trochu viac času a potom sa opýtajte znova. Niekedy ľudia potrebujú čas a priestor, aby spracovali, že im niekto chce povedať niečo potenciálne bolestivé. Tým, že požiadate o dovolenie, pripravíte pôdu pre obojstrannejší rozhovor.[1]

  • Dobrý spôsob, ako to formulovať, je: „Potrebujem s vami hovoriť o niečom, čo by mohlo byť ťažké. Môžete mi povedať vhodný čas, kedy by sme sa mohli porozprávať?“
  • Alebo povedzte niečo také: „Nevadilo by vám, keby sme si na budúci týždeň vyhradili čas na rozhovor?? V poslednom čase mi napadlo niekoľko vecí, o ktoré sa s vami chcem podeliť.“


Vyberte si vhodné prostredie. Nájdite si pokojné miesto, kde sa môžete porozprávať. Niektoré menej závažné pravdy možno povedať na verejných miestach – povedať priateľovi, že má v zuboch kúsok špenátu, nemusí byť veľká produkcia. Pre srdečnejšie rozhovory je však najlepšie vybrať si bezpečné prostredie, kde sa nebudete musieť obávať, že vás niekto bude počuť alebo že urobíte scénu.[2]

  • Dobrou voľbou je domov, priestranný park alebo tichá kaviareň. Môžete dokonca skúsiť ísť na prechádzku.


Začnite niečím pozitívnym. Je dôležité vyhnúť sa obviňovaniu alebo urážaniu, keď začínate ťažkú konverzáciu. Uistite sa, že druhá osoba vie, že hovoríte pravdu, pretože vám na nej záleží. Tému začnite pozitívne, napríklad: „Peter, si jeden z najdôležitejších ľudí v mojom živote, preto mám pocit, že ti musím povedať…“, a potom prejdite k podstate rozhovoru.

  • V situáciách, keď si s druhou osobou nie ste takí blízki, napríklad v pracovnom prostredí, zvoľte pozitívum, ktoré je trochu formálnejšie. Napríklad: „Kelly, máš naozaj skvelý talent na analýzu, ale mám obavy…“
  • Ak danú osobu dobre poznáte, môžete začať osobnejšími pozitívami: „Amanda, hovorím ti to len preto, že si taká úžasná priateľka a starostlivá osoba, ale…“


Pripravte druhú osobu. Je tiež dobré uistiť sa, že druhá osoba vie, že ju čaká potenciálne ťažký rozhovor. Dúfajme, že ste im už povedali, že chcete povedať niečo ťažké, ale pre istotu pred začatím rozhovoru zopakujte svoje zámery.

  • Dajte im najavo, že to pre nich môže byť ťažké počuť a pre vás povedať, ale že si napriek tomu myslíte, že je to cenné. To udá tón rozhovoru postavenému na rešpekte a dôvere.
  • Napríklad: „Viem, že to bude ťažký rozhovor, ale myslím si, že ak o tom budeme môcť diskutovať, naozaj to posilní náš vzťah.“[3]


Nechoďte okolo horúcej kaše. Je ťažké povedať pravdu a možno budete v pokušení stráviť prvých tridsať minút rozprávaním o práci, počasí alebo o tom, že ste mali na obed smoothie. Rozhovor nebude jednoduchší, ak ho budete odkladať. Naberte odvahu a prejdite k veci.

  • Je v poriadku odložiť rozhovor len na chvíľu, aby ste mohli začať tým, že niekomu poviete, že je pre vás dôležitý: „Chcem s tebou o tom hovoriť, pretože mi na tebe veľmi záleží.“
  • Nie je v poriadku začať so slovami: „Panebože, neverila by si, čo som dnes počul v práci,“ a potom prejsť do hlbokého, ťažkého rozhovoru.

Metóda 2 z 3: Skutočný rozhovor


Používajte dobrý tón a vhodný jazyk. Počas celého rozhovoru sa snažte používať pokojný a láskyplný tón namiesto toho, aby ste hovorili hlasným, agresívnym hlasom. Podobne voľte jazyk, ktorý je láskavý a neohrozujúci a dáva druhej osobe priestor na sformulovanie názoru.[4]

  • Formulujte veci tak, ako sa pri nich cítite. Namiesto toho, aby ste povedali „nemal si to robiť“, povedzte „cítil som sa naozaj zranený, keď si to urobil“.“ Takto pochopí, že jeho konanie malo vplyv na vaše pocity.
  • Uveďte niekoľko pozitívnych vecí, ktoré robia a vďaka ktorým sa cítite dobre, a použite ich ako spôsob, ako poukázať na to, prečo považujete negatívne činy za také zraňujúce: „Oceňujem, keď si nájdeš čas a zavoláš mi na obed. Preto ma tak bolí, že si sa mi už týždeň neozval.“


Premýšľajte skôr, ako začnete hovoriť. Pred odpoveďou venujte sekundu alebo dve na spracovanie toho, čo bolo povedané. Chcete byť úprimní, ale uistite sa, že ste našli spôsob, ako povedať niečo konštruktívne, namiesto toho, aby ste prehnane reagovali na zraňujúcu poznámku. Rozhovor tak zostane úprimný a otvorený.[5]

  • Ak vás niekto počas rozhovoru kritizuje, vyhnite sa odpovedi „to nie je pravda“!“alebo „si na nič!“ Namiesto toho venujte niekoľko minút premýšľaniu o tom, čo osoba povedala, a odpovedzte niečo ako „Oceňujem vašu úprimnosť.“


Buďte úprimní, ale láskaví. Keďže ste už prevzali iniciatívu povedať pravdu, povedzte všetko, čo chcete a potrebujete povedať. Buďte úprimní, ale robte to láskavo. Dôverujte svojej intuícii, keď treba povedať ťažké veci. Ak si myslíte, že to naozaj niečo zmení, prinúťte sa vysloviť potenciálne ostrú poznámku, ale použite ten najkrajší jazyk, aký dokážete. Majte na pamäti, že to, čo hovoríte, bude pravdepodobne pre niekoho iného naozaj ťažké počuť.[6]

  • Ak napríklad potrebujete povedať druhej osobe, že vám neposkytuje dostatočnú emocionálnu podporu, môžete povedať: „Uvedomujem si, že sa mi snažíš byť oporou, ale keď mi namiesto toho, aby si prišiel na zápas, napíšeš ‚veľa šťastia‘, mám pocit, že ti na tom v skutočnosti nezáleží.“
  • Ak sa snažíte niekomu povedať, že si vo svojej práci nevedie dobre, pridajte pozitívum: „Vidím, že si veľmi kreatívny, a bol by som rád, keby si lepšie hospodáril s časom, aby si mohol viac prispieť k tímu.“
  • Osoba, s ktorou hovoríte, nemusí byť spočiatku schopná spracovať to, čo ste povedali. Ak ste veci povedali láskavo, nakoniec si uvedomia, že vaše úmysly boli celý čas dobré.


Očakávajte neočakávané. Aj keď ste úprimní, možno sa vám nedostane pozitívnej alebo očakávanej odpovede. Bez ohľadu na to, ako veľmi predvídate, čo druhá osoba povie, môže veľmi dobre reagovať hnevom alebo odsúdením. Choďte do rozhovoru s vedomím, že existuje možnosť, že odídete s pocitom rozrušenia.[7]

  • Nenechajte sa odradiť od toho, aby ste sa vyjadrili; stále je dôležité vyjadriť, čo cítite. Budete mať väčší pokoj, keď budete vedieť, že ste sa snažili.


Nechajte si priestor na ticho. To, čo chcete povedať, môže niekoho iného prekvapiť. Dajte im dostatok času na to, aby vám odpovedali. Ak položíte ťažkú otázku alebo vyslovíte závažný návrh a druhá osoba naň okamžite nereaguje, je to pravdepodobne preto, že sa snaží pochopiť, čo ste povedali a ako najlepšie postupovať.

  • Buďte trpezliví. Nebombardujte ich ďalšími otázkami, ak neodpovedia hneď. Nechajte si priestor na rozjímanie.
  • Ak budete na partnera tlačiť, aby hovoril skôr, než bude pripravený, môže sa rozčúliť a povedať niečo, čo situáciu ešte viac skomplikuje, než už je.


Prijmite potenciálnu kritiku. Možno zistíte, že keď na niekoho iného upozorníte na niečo, čo vás trápi alebo znepokojuje, oplatí vám to niečím rovnako zraňujúcim. Rozhovor sa nikam neposunie, ak odmietnete počúvať kritiku, keď ju zároveň rozdávate. Zachovajte si otvorenú myseľ a buďte pripravení vypočuť si o sebe niektoré pravdy, ktoré ste si predtým možno nepripúšťali.[8]

  • Nebráňte sa a nehovorte niečo ako „to nie je pravda“!“ Nevedie to nikam, len k ďalším hádkam.
  • Namiesto toho uznajte, čo povedali: „Dobre, pokúsim sa na tom pracovať. Ďakujem, že ste mi dali vedieť.“ Takto budú vedieť, že ste vnímaví aj na zmenu.

Metóda 3 z 3:Vyrovnávanie sa s následkami


Nechajte si otvorené dvere pre ďalšie rozhovory. Je dôležité neunáhliť úvodný rozhovor. Možno si budete musieť nájsť čas na viac ako jeden rozhovor. Ak máte pocit, že sa rozhovor dostal do slepej uličky, ukončite ho pre tento deň a dajte sebe aj partnerovi niekoľko dní alebo týždeň na spracovanie, než sa znovu rozprávate.

  • Skúste povedať niečo ako: „Myslím, že sme už hovorili dosť. Pokračujme v tomto rozhovore o niekoľko dní.“


Vymyslite ďalší krok. Po niekoľkých rozhovoroch sa uistite, že obaja ľudia vedia, aké sú závery a očakávania. Nenechávajte veci visieť vo vzduchu, inak sa niekto určite znova rozčúli. Dohodnite sa na riešení a držte sa ho.[9]

  • Skúste povedať niečo ako: „Takže sa teda zhodneme? Nabudúce, keď sa stane ____, budeme obaja ____.“

  • Vyhľadajte odbornú pomoc. Ak sa zdá, že sami nedokážete dospieť k dohode, skúste vyhľadať radu odborníka. Rozhovor s poradcom, účasť na skupinovom terapeutickom sedení alebo dokonca nájdenie dôveryhodného priateľa, ktorý by sprostredkoval rozhovor, môže vrhnúť nové svetlo na daný problém.[10]

    • Skúste svojmu priateľovi povedať niečo ako: „Myslím, že by nám prospelo stretnutie s objektívnou treťou stranou. Boli by ste ochotní si o tom so mnou pohovoriť v poradni?“
  • Odkazy