4 spôsoby, ako sa niekoho opýtať, či je nepočujúci

Ak niekoho stretnete prvýkrát a myslíte si, že môže byť nepočujúci, môžete byť v pokušení opýtať sa priamo. Možno vás však zaujíma, ako úctivo komunikovať s niekým, o kom si nie ste istí, že počuje. Rozhovor s osobou, o ktorej si myslíte, že by mohla byť nepočujúca, je najlepšie začať otázkou, aký je jej preferovaný spôsob komunikácie. Nepočujúca osoba bude často schopná odčítať z vašich pier dostatočne dobre na to, aby ste sa mohli pohodlne rozprávať, hoci vizuálne pomôcky a písmo môžu v prípade potreby poskytnúť rýchle vysvetlenie.

Metóda 1 zo 4:Predstavenie sa niekomu, kto môže byť nepočujúci


Predtým, ako začnete hovoriť, upútajte ich pozornosť. Ak vás niekto nepočuje, zviditeľnite sa pred pokusom o ďalšiu komunikáciu. Postavte sa do ich zorného poľa a hovorte telom aj tvárou smerom k nim. Pozornosť niekoho môže pomôcť získať aj malé zamávanie alebo iný priateľský pohyb rukou.[1]

  • Neváhajte začať rozhovor len preto, že si myslíte, že vás niekto možno nepočuje.
  • Aj keď si môže vyžadovať trochu vzájomného úsilia, aby ste si vytvorili spôsob komunikácie, ak sa stane, že niekto je nepočujúci, pravdepodobne to spoločne zvládnete bez problémov.


Predstavte sa. Ak sa s niekým stretávate prvýkrát, predstavte sa. Ak sa s niekým stretávate v rámci profesionálneho alebo inak formálneho scenára, možno budete chcieť poskytnúť aj vizitku. Ak nosíte menovku, neváhajte ju predložiť.

  • Snažte sa predstaviť na pokojnom mieste. Hluk na pozadí môže pre osobu s čiastočným sluchovým postihnutím spôsobiť, že vám bude veľmi ťažko rozumieť.
  • V priebehu predstavovania sa osobe, ktorá je nepočujúca, pravdepodobne naznačí, že nepočuje, a môže uviesť iný typ komunikácie. Ak tak urobia, okamžite prejdite na túto formu komunikácie.


Spýtajte sa, ako uprednostňujú komunikáciu. Pravdepodobne budete schopní zistiť, či vás druhá osoba počuje alebo nie, bez ohľadu na to, či výslovne uvedie, že je nepočujúca, alebo nie. Ak sa napríklad zdá, že rozumie tomu, čo hovoríte – pravdepodobne rozumie, či už počuje alebo nie. Niekto, kto nepočuje, môže byť stále plne schopný porozumieť väčšine toho, čo hovoríte, prostredníctvom odčítania z pier a/alebo čiastočného počutia.

  • Ak hovorenie funguje a rozhovor prebieha hladko, pokračujte v ňom, kým sa, a sústreďte sa na to, aby ste hovorili pomaly a zreteľne.
  • Ak máte problémy s hlasovou komunikáciou, povedzte niečo v zmysle: „Ako najradšej komunikujete?“


Pozdržte sa otázky, či je niekto nepočujúci. Keď zistíte, ako s niekým najlepšie komunikovať, jeho schopnosť počuť sa pravdepodobne prirodzene objaví v rozhovore alebo sa prejaví bez toho, aby ste o tom hovorili. Ďalej, slovo „d/nepočujúci“ sa bežne používa v dvoch rôznych významoch, preto sa vyhnite komplikovaniu interakcie tým, že začnete rozhovor otázkou o prípadnej hluchote niekoho. Dôležité je zapamätať si, že by ste nemali niekomu pripisovať nálepky alebo predpokladať, že sa vidí určitým spôsobom.

  • Ak sa niekoho jednoducho opýtate, či je nepočujúci, nemusí vedieť, či sa pýtate na jeho schopnosť počuť (nepočujúci), alebo na to, či sa identifikuje s určitou kultúrou (nepočujúci).
  • Nikdy nepoužívajte výrazy ako „sluchovo postihnutý“, ktoré majú negatívny nádych.
  • Majte na pamäti, že mnohí nepočujúci ľudia sa nepovažujú za postihnutých, ani si nemyslia, že je s nimi niečo v neporiadku.

Metóda 2 zo 4: Uistite sa, že niekto dokáže odčítať z vašich pier


Nestojte pred ničím jasným. Ak osoba, s ktorou hovoríte, môže čítať z vašich pier, nesadajte si ani nestojte medzi ňou a tým, čo poskytuje svetlo. To platí pre slnečné svetlo aj umelé zdroje svetla. Odlesky alebo tiene na vašej tvári značne sťažia, ak nie znemožnia, odčítanie z pier.[2]


Pri rozprávaní sa pozerajte na druhú osobu. Zachovajte si voči druhej osobe takú polohu, ktorá umožní úplný a dobre osvetlený pohľad na vašu tvár. Ak sa potrebujete odvrátiť, napríklad aby ste písali na tabuľu, počkajte, kým neskončíte hovoriť.


Vyhnite sa kričaniu alebo preháňaniu svojej výslovnosti. Aj keď to možno robíte v záujme toho, aby vám rozumeli, mnohí ľudia so sluchovým postihnutím sa môžu uraziť, keď kričia alebo dramaticky vyslovujú. Ďalej, preháňanie hlasu alebo prílišné zdôrazňovanie niektorých zvukov môže v skutočnosti sťažovať čítanie z pier. Vyslovujte slová normálne, bez pridávania dôrazu alebo emócií.


Hovorte v krátkych vetách. Krátke vety sú jednoduchšie na komunikáciu, vaše vyjadrenia budú presnejšie a stručnejšie. Keďže podstatné mená a slovesá pravdepodobne vyjadria podstatu toho, čo sa snažíte povedať, sústreďte sa na používanie týchto typov slov na rozdiel od prídavných mien a prísloviek.


Ústa majte plne viditeľné. V žiadnom prípade si nezakrývajte pery. To znamená, že počas komunikácie s niekým, kto vám odčíta z pier, nefajčite, nejedzte ani nič nežujte. Okrem toho dbajte na to, aby ste sa počas rozprávania nedotýkali tváre, pretože by ste mohli zakryť pohľad na svoje pery.

Metóda 3 zo 4: Rozvíjanie spoločnej konverzácie


Uveďte, o čom chcete hovoriť. Aj keď sa chcete jednoducho predstaviť, môže byť užitočné uviesť dôvod, prečo chcete komunikovať s niekým, kto vás nemusí počuť. Ak napríklad existuje určitá téma, o ktorej chcete diskutovať, a máte niečo, čo sa týka tejto témy, podržte to alebo sa toho jednoducho dotknite.


Raz zopakujte a potom preformulujte. Ak sa zdá, že niečomu, čo ste povedali, nebolo rozumieť, zopakujte to. Ak to opäť nevyjadruje vašu myšlienku, preformulujte to, čo sa snažíte povedať, použitím iných slov. Často sa môže stať, že konkrétny spôsob, akým vyslovujete určité slová, môže vyzerať ako iné slovo. Opätovné sformulovanie toho istého výroku inými slovami pravdepodobne rýchlo objasní všetko, čo ste povedali a čo mohlo byť nejasné.


Udržujte očný kontakt. Toto je najlepší spôsob, ako vyjadriť pocit priamej komunikácie, aj keď si navzájom ťažko rozumiete. V skutočnosti môžete mať dokonca pocit, že sa na vás nepočujúca osoba pozerá. Pravdepodobne to robia a mali by ste sa snažiť udržiavať aj takmer úplný očný kontakt.[3]

  • Predstavte si, že by si niekto, kto má plný sluch, zakryl uši, keď s ním hovoríte. Niekomu, kto sa spolieha na čítanie z pier, je vyhýbanie sa očnému kontaktu podobným signálom.


Buďte zdvorilí. Aj keď je samozrejmé, že pri rozhovore s inými ľuďmi by ste mali byť zdvorilí, pri komunikácii s nepočujúcou osobou si treba uvedomiť niektoré špecifické veci. Ak počujete niečo, na čo musíte reagovať, vysvetlite, čo robíte. Ak napríklad zazvoní telefón alebo niekto zaklope na dvere, povedzte, čo robíte, skôr než vstanete, aby ste to otvorili.

  • Nikdy sa nesprávajte tak, akoby hluchá osoba nebola prítomná. Nehovorte výlučne s inou osobou, keď je prítomná osoba, ktorá nepočuje. Hovorte smerom k nepočujúcej osobe, aby mohla odčítať z vašich pier a výrazov, aj keď to, čo hovoríte, je výstižnejšie pre tretiu stranu.


Použite vizuálne objasnenia. Vždy, keď fotografie, kresby alebo iné vizuálne materiály môžu pomôcť alebo posilniť vašu schopnosť vzájomnej komunikácie, odvolajte sa na ne. Podobne pantomimicky znázornite nejakú činnosť alebo správanie alebo použite reč tela a výraz tváre, aby ste zdôraznili určité body. Už len spôsob, akým sa pohybujete, môže silne zdôrazniť to, čo hovoríte.[4]


Sústreďte sa na počúvanie. Nepočujúca osoba môže alebo nemusí hovoriť. Ak hovoria, ich verbálna komunikácia môže byť pre vás ťažko zrozumiteľná. Ak však niečomu nerozumiete, nikdy sa netvárte, akoby ste rozumeli. Namiesto toho požiadajte osobu, s ktorou konverzujete, aby sa zopakovala.[5]

  • Pripomeňte si, že silná komunikácia si vyžaduje trpezlivosť, aby ste úplne pochopili, čo chce druhá osoba povedať.
  • Pýtajte sa konkrétne otázky. Ak sa na otázku dá potenciálne odpovedať niekoľkými slovami, položte ju spôsobom, ktorý umožní krátku odpoveď alebo dokonca len prikývnutie či pokrútenie hlavou.

Metóda 4 zo 4:Používanie písomnej komunikácie


Napíšte si, čo chcete vyjadriť. V tomto scenári nie je prostriedok správou. Ak máte problémy s tým, aby ste sa efektívne vyjadrovali, alebo ak vás osoba, s ktorou komunikujete, nepočuje alebo neodčíta z vašich pier, vybaľte si písacie potreby.

  • Najprv sa opýtajte, či druhej osobe vyhovuje písomná komunikácia. Nepredpokladajte, že nepočujúca osoba bude radšej písať.
  • Na výmenu písomných vyjadrení môžete použiť písacie potreby a papier alebo smartfón či počítač.


Písomné správy by mali byť krátke a jednoduché. Po zistení, že sa druhá osoba cíti dobre, keď môže napísať rozhovor, uveďte oblasť témy alebo ju o to požiadajte. Pomôže vám to dostať sa na začiatku rozhovoru obaja na rovnakú stranu. Pravdepodobne stačí napísať len niekoľko slov naraz. Umožnite nepočujúcej osobe, aby videla, čo píšete, pretože pravdepodobne pochopí, čo sa snažíte vyjadriť, skôr než to všetko napíšete.


Po odovzdaní písomného odkazu sa im postavte tvárou v tvár. Stále by ste sa mali snažiť udržiavať veľký očný kontakt a používať reč tela, ktorá naznačuje, že sa sústredíte na rozhovor. Napríklad sedieť alebo stáť tak, aby ste stáli telom k druhej osobe, a sledovať jej tvár vždy, keď nepíšete.

  • Výrazy tváre toho druhého budete čítať rovnako ako obsah, ktorý ste napísali. Vďaka tomu bude komunikácia zrozumiteľnejšia, nehovoriac o presnejšej.

  • Získajte pomoc pri diferencovaných rozhovoroch. Ak váš rozhovor pokračuje, osoba, s ktorou hovoríte, môže chcieť použiť softvér, napríklad počítačom podporovaný prepis v reálnom čase, ktorý jej umožní prečítať si, čo hovoríte, keď hovoríte.
  • Referencie