Ako zaobchádzať s deťmi a dospievajúcimi so špeciálnymi potrebami: Ako postupovať pri riešení problémov s deťmi: 12 krokov

Bohužiaľ, s mnohými postihnutými deťmi a tínedžermi zaobchádzajú ich rovesníci bez postihnutia zle, bez ohľadu na to, koľko empatie a láskavosti im na oplátku prejavia. Ak ste okoloidúci, ktorý si želá, aby sa s postihnutými deťmi zaobchádzalo lepšie, pravdepodobne viete, že sedenie na stoličke a tichý nesúhlas ničomu nepomôže. A pomáhať im je koniec koncov to, čo chcete robiť – ale ako to urobiť?

Kroky


Predpokladajte to najlepšie. Predpokladajte kompetentnosť a vždy sa prikláňajte k predpokladu, že dieťa to myslí dobre. Niekedy sa predpokladá, že postihnuté deti sú zlé alebo neposlušné, hoci ich postihnutie im bráni v plynulom pohybe alebo spracovaní požiadaviek, ktoré sa na ne kladú.[1]

  • Predpokladajte, že dieťa alebo dospievajúci robí to najlepšie, čo práve dokáže.


Prejavte im trpezlivosť a pochopenie, keď majú problémy. Dieťa s postihnutím nebude môcť robiť všetko, čo jeho rovesníci – a to je v poriadku. Buďte láskaví, aby ste im pomohli naučiť sa necítiť zle, že sú postihnuté.[2]
Dôveryhodný zdroj
HelpGuide
Nezisková organizácia zameraná na poskytovanie bezplatných zdrojov duševného zdravia a wellness založených na dôkazoch.
Prejsť na zdroj

  • Poskytnite im viac času na dodržiavanie pokynov a prechody. Mnohé úlohy a činnosti môžu byť pre niektoré postihnuté deti zložité. Ak nerobia to, čo sa im povie, predpokladajte, že môžu mať problémy (namiesto toho, aby neposlúchali zámerne), a spýtajte sa, či potrebujú pomoc.
  • Buďte úprimní, ak im nerozumiete. Môžete napríklad povedať: „Nerozumiem tomu, čo hovoríte, ale aj tak mi na tom záleží. Mohli by ste to skúsiť povedať pomalšie alebo mi to ukázať pomocou obrázkových kariet?“


Vyhnite sa vytváraniu predpokladov. Ak si neviete rady, pýtajte sa radšej otázky. Ak máte dobré úmysly, väčšina ľudí so špeciálnymi potrebami vás rada zasvätí.[3]

  • Nepredpokladajte, že osoba s telesným alebo vývojovým postihnutím je intelektuálne postihnutá. Správajte sa k nim spôsobom primeraným ich veku.
  • Predtým, ako pomôžete, sa opýtajte: „Chcete, aby som vám odsunul túto stoličku z cesty??“ Niekedy chce postihnutá osoba robiť niečo iné, ako ste predpokladali (napr.g. vystupovanie z vozíka, aby ste si mohli sadnúť do kresla).
  • Schopnosti sa môžu zo dňa na deň meniť v závislosti od faktorov, ako je stres, únava a vzplanutie. Niekto, kto dnes dokáže chodiť s barlami, môže zajtra potrebovať invalidný vozík.


Nebojte sa postihnutia. Pre vás to môže byť novinka, ale pre osobu so špeciálnymi potrebami je to fakt života. Nie je potrebné, aby ste boli v blízkosti tejto osoby nervózni alebo nervózni.


Pristupujte k ich postihnutiu a jeho príznakom ako k prirodzeným. Deti a dospievajúci so špeciálnymi potrebami môžu byť neistí v súvislosti so svojím postihnutím. Pristupujte k tomu podobne, ako by ste riešili alergiu na arašidy: hovorte o tom pokojne a nenútene a prispôsobte sa tomu bez toho, aby ste robili rozruch. Tým vysielate signál, že vám na nich záleží a že ich potreby nie sú príťažou.[4]

  • Predpokladajte, že akékoľvek neškodné príznaky postihnutia (napr.g. stimulácia) sú tu z nejakého dôvodu. Pristupujte k nim ako k osobnej zvláštnosti a nechajte ich byť.
  • Ak si nie ste istí svojimi potrebami, je v poriadku sa opýtať. „Potrebuješ pomôcť s dverami?“ „Obťažuje vás hluk?“


Hovorte s nimi rovnako, ako by ste hovorili s iným dieťaťom v ich veku. Ohýbanie sa a používanie detskej reči môže byť vhodné pri dvojročnom dieťati, ale nie pri dvanásťročnom. Používajte tón a reč tela, ktoré vyjadrujú rešpekt voči nim.[5]

  • Ak vedia hovoriť, modelujte používanie slovnej zásoby podľa ich vzoru. Počúvanie slov, ktoré používajú, vám pomôže zistiť, akej úrovni slov rozumejú.
  • Ak nehovoria, použite rovnakú slovnú zásobu, akú by ste použili pre ich rovesníkov rovnakého veku. (Napríklad pri sedemnásťročnom nemluvňati by ste použili bežnú slovnú zásobu.)


Nezverejňujte neviditeľné postihnutie bez súhlasu. Niektorí ľudia so zdravotným postihnutím sa môžu „vydávať“ za ľudí bez postihnutia, čo im síce môže uberať energiu, ale zároveň ich to robí menej zraniteľnými voči diskriminácii a dotieravým otázkam. Ak majú neviditeľné postihnutie, porozprávajte sa s nimi o tom, kto o tom vie a kto nie. Možno je to verejne známe, alebo sa za to veľmi hanbia.

  • Stačí sa opýtať: „Máš rád, keď ľudia vedia, že si zdravotne postihnutý, alebo si to radšej nechávaš pre seba?“


Podporujte ich priateľstvá s postihnutými aj nepostihnutými deťmi. Dieťa by malo spoznať deti, ktoré majú podobné postihnutie, aj tie, ktoré sú viac odlišné. Deti so zdravotným postihnutím môžu byť obzvlášť tolerantné a láskavé, pokiaľ ide o odlišnosti, preto neprehliadajte priateľstvá s inými deťmi so zdravotným postihnutím. Podobne je často dobré mať aj priateľov, ktorí nie sú zdravotne postihnutí.[6]

  • Je lepšie mať nulových kamarátov bez postihnutia ako mať „kamarátov“ bez postihnutia, ktorí sa k dieťaťu správajú zle. Ak ich šikanujú alebo s nimi zle zaobchádzajú, chráňte ich. Povedzte dieťaťu, že nebolo v poriadku, keď sa k nemu ostatní takto správali, a že sa nemusí stýkať s deťmi, ktoré k nemu nie sú milé.


Podporujte samostatnosť a rozhodovanie. Niekedy sú deti so zdravotným postihnutím ovládané rozmarmi dospelých, pričom majú len malé slovo v tom, čo sa s nimi deje. Zbavuje ich to zručností samostatnosti. Pomôžte im tým, že im ponúknete možnosť voľby, budete sa s nimi rozprávať (namiesto toho, aby ste ich prehovárali) a budete počúvať, čo majú na srdci.[7]

  • Dajte im na výber malé možnosti, napríklad ktoré tričko si oblečú alebo ktoré ovocie si dajú na desiatu.
  • Skúste im zveriť povinnosti zodpovedajúce ich schopnostiam, od nosenia kľúča od hotelovej izby po vodenie psa von. Ak chcete, skúste na nich pri tom dohliadať (v prípade, že potrebujú pomoc), a potom ich pochváľte za dobrú prácu. Tým sa buduje sebestačnosť.
  • Ak ich musíte prehovoriť alebo odmietnuť nejakú požiadavku, povedzte prečo. Napríklad: „Viem, že chceš tú bábiku. Je to veľmi pekné. Bohužiaľ, musíme sa neustále pohybovať, aby sme neprišli neskoro na stretnutie. Dnes nemáme čas na nákup.“


Uznajte ich silné stránky. Postihnutie znamená, že čelia výzvam, ale to neznamená, že im chýbajú silné stránky. Podporujte ich talenty a povzbudzujte ich.[8]
Dôveryhodný zdroj
HelpGuide
Nezisková organizácia zameraná na poskytovanie bezplatných zdrojov duševného zdravia a wellness založených na dôkazoch.
Prejsť na zdroj

  • Zaobchádzajte s ich silnými stránkami rovnako, ako by ste zaobchádzali so silnými stránkami osôb bez postihnutia. Ak napríklad milujú umenie, dajte im skicáre a farebné ceruzky a kreslite s nimi obrázky.


Nechajte ich, nech vás podporia. Deti a dospievajúci so špeciálnymi potrebami sú rovnako hodnotní ľudia ako všetci ostatní a často majú čím prispieť (či už je to pomoc s domácou úlohou z matematiky alebo objatie, keď ho potrebujete). Dajte im šancu. Môže vás prekvapiť.


  • Pozrite sa na osobu a postihnutie. Chcú byť vnímaní ako osobnosť, pričom sa rešpektujú ich limity a výzvy. Ak sa prispôsobíte ich potrebám, uznáte ich silné stránky a budete ich počúvať, dosiahnete to.
  • Odkazy