Jednoduché spôsoby čítania fonetiky: 12 krokov (s obrázkami)

Ak ste sa niekedy pozreli na sprievodcu výslovnosťou vedľa slovníkového hesla, pravdepodobne ste videli slová napísané v medzinárodnej fonetickej abecede (IPA). Tento systém písania hláskuje slová foneticky, takže sú napísané presne tak, ako znejú. Či už sa učíte cudzí jazyk, alebo sa učíte neznáme slová vo svojom vlastnom jazyku, znalosť čítania fonetického písma je mimoriadne užitočná. Je to užitočné najmä vtedy, keď sa učíte slovnú zásobu v jazykoch, ako je angličtina, kde pravopis slov nie vždy jasne odráža ich výslovnosť. Ak sa chcete naučiť čítať foneticky, oboznámte sa s rôznymi typmi zvukov, ktoré môžu tvoriť slovo. Budete sa tiež musieť naučiť rôzne symboly, ktoré tvoria IPA.

Metóda 1 z 2:Poznanie typov fonetických hlások


Naučte sa klasifikovať spoluhlásky podľa miesta artikulácie. Miesto artikulácie označuje miesto, kde v ústach vzniká spoluhláska. Súhlásky sa zvyčajne vytvárajú čiastočným alebo úplným zablokovaním prúdenia vzduchu v niektorom bode hlasového ústrojenstva, ako sú pery, zuby, podnebie alebo hrdlo. Zoznámte sa s hlavnými kategóriami spoluhlások podľa miesta artikulácie: [1]

  • Bilabiálne hlásky, ako napríklad [p], [b] a [m], sa tvoria stlačením pier k sebe.
  • Labiodentálne hlásky, ako napríklad [f] a [v], sa vytvárajú pritlačením horných zubov k dolnej pere.
  • Interdentály [θ] a [ð] (neznelé a znejúce „th“) sa vytvárajú držaním špičky jazyka medzi zubami.
  • Alveoláry sú hlásky, ktoré sa vytvárajú umiestnením jazyka na strechu úst alebo do jej blízkosti, tesne za zuby. Patria sem [t], [d], [n], [s], [z], [l] a [r].
  • Palatálne hlásky, ktoré sa v angličtine nevyskytujú, sa vytvárajú zdvihnutím prednej časti jazyka k podnebiu. Patria sem [ʃ], [ʒ], [ʧ], [ʤ] a [ʝ].
  • Velary sa vytvárajú zdvihnutím zadnej časti jazyka k mäkkému podnebiu smerom k zadnej časti úst. Patrí sem [k], [g] a [ŋ] (zvuk „ng“, ako v slove „ísť“).
  • Uvulárne hlásky sa vytvárajú v zadnej časti hrdla zdvihnutím zadnej časti jazyka tak, aby sa stretol s uvulou. Patria medzi ne [ʀ], [q] a [ɢ].
  • Glotály sa vytvárajú zmenou prúdenia vzduchu v glottis, vo vnútri hrdla. Patrí sem [h] a glotálna stopa [Ɂ] (ktorá sa používa uprostred slov ako „uh-oh“ alebo „nuh-uh“).


Oboznámte sa so spôsobmi artikulácie spoluhlások. Ďalším spôsobom, ako sa spoluhlásky delia, je spôsob artikulácie. Ide o spôsob, akým využívate prúdenie vzduchu z hlasového ústrojenstva (alebo vo výnimočných prípadoch do neho) na zmenu zvuku spoluhlásky. Existuje mnoho spôsobov artikulácie, vrátane: [2]

  • Znelé a neznelé hlásky: To sa týka toho, či sa pri artikulácii spoluhlásky používa hlas. Napríklad [f] je bezhlasný náprotivok znejúceho [v]. Obe sú labiodentálne.
  • orálna alebo nazálna. To sa týka rozdielu medzi spoluhláskami, ktoré vznikajú pohybom vzduchu len ústami (ako napríklad [p]) alebo aj nosom (ako napríklad [n]).
  • Pri stopkách, ako sú [p], [b], [m] alebo [g], sa na krátky čas zablokuje prúdenie vzduchu cez hlasivky.
  • Frikatívy, ako napríklad [f] a [v], vyžadujú, aby ste obmedzili prúdenie vzduchu natoľko, aby došlo k treniu.
  • Tekutiny, ako napríklad [l] a [r], zahŕňajú mierne obmedzenie prúdenia vzduchu cez ústa, ktoré nestačí na to, aby spôsobilo trenie.
  • Glidy, ako napríklad [j] (vyslovuje sa ako „y“ ako „yam“) a [w], zahŕňajú veľmi malé obmedzenie prúdenia vzduchu. Ak nie sú na konci slova, po týchto hláskach vždy nasleduje samohláska.
  • Medzi spôsoby artikulácie, ktoré sú v angličtine menej časté alebo vôbec neexistujú, patria trilky a klapky (ktoré sa vytvárajú rýchlym vibrovaním alebo poklepávaním jazyka alebo pier o artikulačný bod), ako aj cvaknutia (ako napríklad nesúhlasný zvuk „tsk“, ktorý vydávate jazykom na streche úst).


Spoznajte umiestnenie samohlások v ústach. Podobne ako spoluhlásky, aj samohlásky sa tvoria na rôznych miestach v ústach. Oboznámte sa s faktormi, ako napríklad, kde je umiestnený jazyk, ako je otvorená čeľusť a ako ďaleko dozadu alebo dopredu v ústach sa vytvárajú jednotlivé samohlásky.[3]

  • Napríklad tesné samohlásky, ako sú [i] a [u], sa vyslovujú s takmer zatvorenou čeľusťou a jazykom v blízkosti strechy úst. Otvorené samohlásky, ako napríklad [a] a [ɶ], sa vyslovujú s otvorenou čeľusťou a jazykom nižšie v ústach. Existujú aj medzipolohy, ako napríklad tesne stredná, otvorená stredná a takmer otvorená.
  • Samohlásky sa môžu vyslovovať aj v prednej, strednej alebo zadnej časti úst. Napríklad [ɛ] (ako zvuk v slove „bread“) je predná samohláska, zatiaľ čo [ɑ] (ako v slove „water“) sa vyslovuje v zadnej časti úst.
  • Samohlásky sa zvyčajne opisujú v oboch polohách – napríklad „blízko stredu“ alebo „uprostred chrbta“.“


Rozlišujte zaokrúhlené a nezaokrúhlené samohlásky. Zaokrúhlené samohlásky sa vyslovujú s perami v zaoblenejšej polohe, zatiaľ čo nezaokrúhlené samohlásky si nevyžadujú zaoblenie pier.[4]
Zaokrúhľovanie sa používa aj na usporiadanie samohlások vo fonetickom písme. Napríklad zaokrúhlené samohlásky sa v tabuľke medzinárodnej fonetickej abecedy píšu napravo od nezaokrúhlených samohlások, oddelené bodkou.

  • Príklady zaokrúhlených samohlások v angličtine: [o] (ako v slove „boat“) a [u] (ako v slove „boot“).
  • Zatiaľ čo všetky anglické zaokrúhlené samohlásky sa vyslovujú smerom dozadu úst, iné jazyky, napríklad francúzština, majú samohlásky zaokrúhlené spredu.


Naštudujte si zvuky, ktoré vo vašom jazyku neexistujú. V iných jazykoch, ako je váš jazyk, sa môžu vyskytovať hlásky, ktoré sú vám úplne neznáme, alebo ktoré vo vašom jazyku existujú len ako nehlásky.[5]
Oboznámte sa s týmito hláskami a im zodpovedajúcimi fonetickými symbolmi, aby ste ich vedeli rozpoznať a správne vysloviť pri čítaní fonetických zápisov v akomkoľvek jazyku.

  • Napríklad predná zaokrúhlená samohláska [ø] v americkej angličtine neexistuje, ale stretnete sa s ňou v mnohých európskych jazykoch.

Metóda 2 z 2:Učenie sa medzinárodnej fonetickej abecedy


Stiahnite si tabuľku IPA. Na webovej stránke Medzinárodnej fonetickej asociácie nájdete užitočnú tabuľku, ktorá obsahuje celú Medzinárodnú fonetickú abecedu spolu so špeciálnymi symbolmi, ako sú diakritické znamienka a suprasegmentálne znaky. Stiahnite si tabuľku a použite ju ako pomôcku pri oboznamovaní sa so symbolmi IPA.

  • Tabuľka je rozdelená na pulmonálne spoluhlásky, nepulmonálne spoluhlásky a samohlásky, ako aj na ďalšie zvuky a špeciálne symboly.
  • Jednotlivé hlásky sú usporiadané podľa miesta a spôsobu artikulácie. Samohlásky môžete nájsť napríklad podľa umiestnenia v ústach (vpredu, uprostred alebo vzadu), ako aj podľa toho, ako sú ústa pri artikulácii zatvorené alebo otvorené.
  • Keď si vytvoríte tabuľku, možno vám pomôže, ak si na zapamätanie vytvoríte kartičky s rôznymi symbolmi. Uveďte každý symbol na prednej strane a jeho názov, opis a pomocné príkladové slovo na zadnej strane.

Tip: K dispozícii sú aj rôzne užitočné interaktívne tabuľky IPA vrátane tabuľky Medzinárodnej fonetickej asociácie, ktorá obsahuje nahrávky a opisy jednotlivých zvukov, ako aj informácie o kóde písma.[6]


Používajte sprievodcu výslovnosťou. Keď sa učíte jednotlivé symboly medzinárodnej fonetickej abecedy, vypočujte si nahrávky jednotlivých zvukov, aby ste mali lepšiu predstavu o tom, ako sa vyslovujú. Sprievodcu IPA s videami hovoriacich, ktorí vyslovujú jednotlivé hlásky, nájdete tu: http://teaching.ncl.ac.uk/ipa/index.html.

  • Je to užitočné najmä pri učení sa vyslovovať hlásky, ktoré vo vašom rodnom jazyku neexistujú.
  • Cvičte vyslovovanie hlások nahlas spolu s príručkou a venujte pozornosť miestu a spôsobu artikulácie. Pomôže vám to utvrdiť si, čo sa učíte, a ľahšie si zapamätáte, ktorý zvuk jednotlivé symboly predstavujú.


Naučte sa pulmonické spoluhlásky. Pulmonické spoluhlásky sú najbežnejším typom spoluhlások. V skutočnosti má angličtina len pulmonické spoluhlásky.[7]
Tieto hlásky vznikajú vytláčaním vzduchu z pľúc počas reči. IPA pulmonálne spoluhlásky sa skladajú z:

  • Ploské: p, b, t, d, ɟ, ɖ, c, Ɉ, k, g, q, ɢ, Ɂ
  • Nosovky: m, ɱ, n, ɳ, ɲ, ŋ, ɴ
  • Trilky: ʙ, r, ʀ
  • Ťuknutia alebo klapky: ⱱ, ɾ, ɽ
  • Frikatívy: ɸ, β, f, v, θ, ð, s, z, ʃ, ʒ, ʂ, ʐ, ç, ʝ, x, ɣ, χ, ʁ, ħ, ʕ, h, ɦ
  • Bočné frikatívy: ɬ, ɮ
  • Aproximanty: ʋ, ɹ, ɻ, j, ɰ
  • Laterálne aproximanty: l, ɭ, ʎ, ʟ


Zoznámte sa s nepulmonickými spoluhláskami. Nepulmonické spoluhlásky sú oveľa menej časté ako pulmonické spoluhlásky a vyskytujú sa len v niekoľkých jazykoch. Prúdenie vzduchu, ktoré sa používa pri tvorbe nepulmonických spoluhlások, sa líši od prúdenia vzduchu pri pulmonických spoluhláskach – e.g., v niektorých prípadoch sa na vytvorenie zvuku nasáva vzduch alebo sa vytláča rôznymi časťami hlasiviek okrem pľúc. Medzi nepulmonické spoluhlásky patria:[8]

  • Cvaknutia: ʘ, ǀ, ǃ, ǂ, ǁ
  • Znelé implozívne hlásky: ɓ, ɗ, ʄ, ɠ, ʛ
  • Ejekcie: ʼ, pʼ, t‘, k‘, s‘


Oboznámte sa s hláskami. Samohlásky v IPA sú usporiadané podľa polohy v ústach, ako aj podľa toho, ako sú ústa tvarované počas výslovnosti. Väčšina samohlások sa páruje na zaokrúhlené a nezaokrúhlené náprotivky. Hlásky IPA sú nasledovné:

  • Zavrieť: i, y (vpredu), ɨ, ʉ (v strede), ɯ, u (vzadu)
  • Blízko-ďaleko: ɪ, ʏ (blízko-pred), ʊ (blízko-vzadu)
  • Blízko stredu: e, ø (vpredu), ɘ, ɵ (uprostred), ɤ, o (vzadu)
  • Stredoslovenské: ə
  • Otvorené stredné: ɛ, œ (vpredu), ɜ, ɞ (v strede), ʌ, ɔ (vzadu)
  • Skoro otvorené: æ (predné), ɐ (stredné)
  • Otvorené: a, ɶ (spredu), ɑ, ɒ (zozadu)


Preštudujte si diakritiku a iné špeciálne symboly. Okrem spoluhlások a samohlások obsahuje IPA aj množstvo symbolov, ktoré sa nedajú presne zaradiť do týchto kategórií. Patria sem fonetické zvuky, ktoré nepatria do žiadnej z ostatných kategórií spoluhlások alebo samohlások, ako aj symboly, ktoré označujú dôraz, tón, skloňovanie a zmeny v artikulácii.

  • Napríklad samohláska, ktorá je nazalizovaná, by sa písala s diakritickým znamienkom ̃ nad ňou (e.g., [bĩn] pre „fazuľa“).
  • Niektoré modifikátory pomáhajú objasniť iné aspekty výslovnosti, napríklad to, ako dlho sa slabika drží alebo či je alebo nie je zdôraznená. Napríklad symbol ˈ pred slabikou označuje, že ide o primárnu prízvučnú slabiku alebo najhlasnejšiu slabiku v slove.

  • Precvičovanie fonetického čítania a písania slov. Keď ste strávili nejaký čas oboznamovaním sa s IPA, skúste si ju vyskúšať v praxi. Vytvorte si zoznam slovíčok napísaných v systéme IPA a pokúste sa každé slovo nahovoriť, pričom venujte pozornosť symbolom spoluhlások a samohlások a ďalším špeciálnym symbolom, ako sú diakritické znamienka a suprasegmentály. Svoje vedomosti si môžete ďalej upevniť aj fonetickým vypisovaním známych slov.[9]

    • Napríklad [ˌedʒʊ’keɪʃən] sa píše ako slovo „vzdelanie.“ Suprasegmentály ˌ a ‚ ukazujú, na ktoré slabiky sa kladie najväčší dôraz (sekundárny a primárny). Fonetický pravopis vám tiež ukáže rozdiely medzi anglickým pravopisom a tým, ako sa slovo v skutočnosti vyslovuje (e.g., „d“ je vlastne kombináciou 2 zvukov, [d] a [ʒ]).
    • Môžete tiež vyskúšať fonetické hry na porovnávanie, ako je napríklad fonetické domino. Na každej kartičke je slovo napísané štandardným pravopisom v hornej časti a fonetický pravopis iného slova v dolnej časti. Hráči sa snažia priradiť fonetické hlásky k zodpovedajúcemu normálnemu pravopisu každého slova.[10]
  • Odkazy